Pavol Országh-Hviezdoslav: Krvavé sonety (August — september 1914)
A národ oboril sa na národ
s úmyslom vraždy, s besom skaziteľa.
Kreš spráskal pušiek, zahrmeli delá:
zem stene, piští vzduch, rvú vlny vôd,
kde bleskom kmitla hrozná Astarot.[2]
A jak v žne postať zbožia líha zrelá
pod kosou, radom váľajú sa telá;
v cveng šabieľ špľachce čerstvej krvi brod…
Tak vo víchrici totej ukrutenstva,
nímž ani tiger dravšie nezúri,
zapadá nie zvlek:[3] výkvet človečenstva,
života radosť smrtnej do chmúry,
v prach purpur všeľudského dôstojenstva,
v sutiny jasný palác kultúry!…
Že dožili sme, ach, ten rozvrat! rež,
z nejž potoky sa nevinná krv valí!
divadla toho divákmi sa stali,
ba účastníkmi do dna srdca tiež.
zvieraní, zajarmení v trýzne spräž!
Že octli sme sa sveta vo špitáli,
na púšti jeho zrazu, nájduc — žiaľ i
bôľ! — pompu rozvoja kol za padeš![9]
Že, starci, prv sme hlavy nesklonili,
než v skazy tej sme maras vtenuli,
na pokoj hoďas hnilý do mohyly!
Ba šťastní, ichž čas hostí minulý,
kde pred hrôzou sa rovy zaclonili —
blahoslavení všetci zosnulí!
Kresťanstvo tvoje — lož je, faloš, mam!
Mlč o pohanoch! zle sa vyhováraš:
čo Tatár, Vandal[11] raz, Hun,[12] hľa! to stváraš,
sa v majstra vyučiac ich remeslám.
K oltárom lezieš, utieknuc sa v chrám;
však modlu na srdci, v jej službe háraš:
hej, o pokore, bázni leda táraš,
si ošemetník pred Bohom i tam!
Že vyslanec si svetla? Za misie!
prírody deťom odurmaniť[13] um
a s vierou vposled opantať im šije —
Oj, dovidia včuľ na grunt tvojich dúm,
ich cvične núkaš začrieť do biblie:
krvavé vážiť — evanjelium!…
Kto zapríčinil tento úpadok,
zosurovenie, zdivočenie mravov?
Čo ľudstvo zviedlo s ducha veličavou[14]
vbŕsť do bahna? Ký upír to a mlok,
z pŕs sajúci mu i dnes žitia mok,
krvožíznivec s večnou záhou žhavou?
Ech, sebectvo! to! — a niet nad ohavou
tou zvíťaziť, vojsk, rekov po dnešok.
Hej, ono krivdí, hnetie, zdiera, týra
svevoľne, kde len stihne, slabšieho;
hoc zem je pre všetkých dosť šírošíra,
chce, aby strela sa len pre neho;
ba končiny si svojí všehomíra,
kams’ v prázdeň vytískajúc iného —
— A keď sa toto peklo vyvzteká,
či ozaj nastúpi zmier, pokoj neba?
Nenávisť ovládze-li sama seba,
z nástrahy zrodí-li sa bezpeka
a pravda sadne za stôl odveká?
Bude-li právo všetkých právom? chleba
hoj všetkým? Nebude pút? zbraní treba?
Česť bude práci, tvári človeka?
Ten kúpeľ krvi splynie očistením?
Milosrdenstva znežnie obrazom
sebeckosť? pýcha skrotne pokorením?
trojica lásky svitne príkazom…?
Alebo beda, beda — premoženým?
a menom pomsty beda — víťazom?
Cit! — vyčítať mi niet čo svedomiu,
že v tiesni tým mi zvrelo vnútro citom;
som patriota,[22] bárs som Slavian pritom!
Nežiadam zamak krivdy nikomu,
a na vlasť mal bych zhŕňať pohromu?
Lže, kto by tvrdil! — V slavian-duši bytom
dlie dobrota, čo v korci okopitom
sa zdieľa s blížnym z domu do domu…
I Slovák objíma zem rodnú s všetkou
ľúbosťou; oltárom mu Tatry štít;
sťa pozostatky ctí si kosti predkov —
Nemusím tedy pokrytcom sa kryť,
keď, nezľakaný utŕhačstva pletkou,
som v srdci zladil svätý dvojný cit.
Čítajte viac: https://zlatyfond.sme.sk/dielo/112/Orszagh-Hviezdoslav_Krvave-sonety/1#ixzz6qOpIHe7F
Sloboda a sláva!